Linda Beniacová: Ultratrail Malofatranská 100 mojimi očami
Malá Fatra – poznám ju od malička, moje prvé výlety, prvé lyže…. Keď som pred rokom videla plagát MF 100, pripadalo mi to jako nedosiahnuteľný výkon, ale predstava toho závodu ostala vo mne.
A tak som tu, na štarte v Terchovej o 6:00 hod ráno. Mám za sebou noc s dvoma hodinami spánku v telocvični plnej bežcov. Počas nepokojnej noci som vnímala organizátorov, ktorí na spánok nemali zrejme ani pomyslenie a pracovali celú noc. Po štarte mám v hlave zmatok a zároveň cítim eufóriu. Neviem, či sa skor sústrediť na neprepálenie začiatku, čo s paličkami, alebo za koľko hodín, a či vobec prebehnem 105 km. Prvých 5 km – asfalt. Na rozohriatie nevadí, navyše cestu lemujú skaly Tiesňav – vstupná brána do Fatry. Prvé stúpanie do sedla Medziholie (prvá občerstvovačka) vystihuje hláška od chlapíka vedľa mňa: “Pomaly, veď je to len začiatok!” Cestou na Veľký Rozsutec (1609 m n. m.) v nárazoch prudkého vetra držím v jednej ruke paličky, druhou pridržiavam šiltovku a zachytávam sa reťaze – skoro ma odfúklo. Zbeh do Zázrivej (druhá občerstvovačka – 16 km) si užívam. Až komentár z občerstvovačky, že mám výborné tempo, ma vyľakal či som to predsa neprepálila…
Zvoľnujem tempo až pri návrate na hrebeň. Stoh (1608 m n. m.) so mnou pekne pocvičí. Musím sa najesť a určujem si bod, na ktorý sa budem tešiť, veď na 105. km sa teší ťažko… Volím Chatu pod Chlebom (32 km), ktorá naozaj nesklamala so skvelým vývarom a čajom. Posilnená bežím hrebeňom, bola som na ňom už toľkokrát, adrenalín umocňuje jeho krásu…
Predo mnou Suchý vrch (1550 m n. m.) a s ním aj pochybnosti. Cítim otlaky, bolesť a slabosť. Pripomínam si ďalší motivačný bod – polovicu závodu, Nezbudská Lúčka (50 km) a známych a blízkych, ktorí ma tam čakajú. Při zbehu na Chatu pod Suchým zdravím baču s ovcami, prefrčím cez šiestu občerstvovačku (44. km) a ďalej cez Starý Hrad do Nezbudskej Lúčky. “Prvá žena, tlieskajte!” kričia. Radosť veľká, otlaky tiež. Skáče na mňa náš pes, blízki dodávajú energiu.
Prechádzam mostom ponad Váh, predo mnou Lučanská Fatra, noc a 55. km. Začínam sa báť, že zablúdim alebo stretnem medveďa. Ani jedno by sa v týchto končinách nestalo poprvýkrát. Pri stúpaní na Minčol (1157 m n. m.) dostávam SMS, že druhá žena na 100 km je za mnou 1,5 hodiny. Asi 3 hodiny idem sama, nikde nikto, slnko zapadá, stmieva sa, miestami som dojatá krásou okolo seba.
Ďaľšia občerstvovačka na Krížave (1451 m n. m., 62 km) mi pripadala jako reštaurácia so štyrmi hviezdičkami, vrátane obsluhy. U horskej služby sa ubezpečujem, či stále po červenej až na Kľak. Turistická značka ukazuje 9,5 hod. Hovorím si: „Ten časový údaj sa mňa predsa netýka“. Milý pán z horskej mi radí: „Šetri sily na Kýčeru a Kľak“. Aké sily myslí a ešte s nimi šetriť?? Asi na 70 km ma dobiehajú dvaja bežci. Pripadá mi, že majú tempo cieĺovej rovinky. Chcem sa za nich zavesiť, nech nejdem tmou sama, ale nestačím im. Sedlo pod Hnilickou Kýčerou (75 km, deviata občerstvovačka) má rozprávkovú atmosféru. Okolo ohňa sedia mesiačikovia a ponúkajú pivo a panáka. Dám si teplý čaj a horalky beriem do zásoby. Dvoch bežcov, na ktorých som nestačila, nechávam za sebou pri ohni. Tma hustne a postrádam niekoho do partie. Medzi stromami stoja mnísi v kapuciach a z konárov sa krútia hady. Oči z lesa, ktoré neviem či patria medveďovi či srnke mi pomáhajú zrýchliť. Polnoc – dá sa mi spať, stúpam na Kľak (1352 m n. m.) a je to príliš dlhé… Spomaľujem a dávam si obložený rohlík pripravený práve na tieto chvíĺe.
Ďalší motivačný bod sa určuje ťažko, hlava nefunguje, nohy preradili na autopilota. Dobieha ma svetlo, bežec, takže na Kľaku mám spoločnosť. Zbeh z Kľaku je samé blato, oceňujem paličky. Parťák bez paličiek spomalený pádmi zostáva za mnou. 91 km – Fačkovské sedlo – desiata občerstvovačka, 2 hodiny ráno. Som boľavá, nevládzem, ale hlava sa prebrala a tých 14 km do cieĺa musím zvládnuť! Zuzka z občerstvovačky mi vraví: „Rátaj ešte so štyrmi hodinami“. Tá informácia je pre mňa tak šokujúca, že ju odmietam akceptovať a v duchu si plánujem o polovicu kratší čas. Jako veľmi sa mýlim… Do cieľa prichádzam naozaj o štyri hodiny plné mordovania sa so sebou aj s orientáciou v teréne. Vrchol Javoriny (1053 m n. m) som prepásla a bežala ďalej na vrchol neznámeho susedného kopca. Až svetlá čeloviek závodníkov ma znavigovali spať na trasu. Mám nervy a za svitania mobilizujem posledné rezervy. Dobieham 5:52 hod a chce sa mi plakať… Na trase 105 km s pozivívnym prevýšením 6 830 km mám čas 23:53 hod.
Chcem poďakovať organizačnému tímu za nádherný závod a jedinečný a intenzívny zážitok a Salomonu za kvalitné vybavenie na závod.